Nečakané súvislosti (12. nedeľa v Cezročnom období)

Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje - Nečakané súvislosti (12. nedeľa v Cezročnom období)

Prišla mi na um otázka, čo asi prežíval človek Ježiš, keď postupne cez Písmo a modlitbu objavoval, že to on je Mesiáš, že to on je Syn človeka, ktorý bude zavrhnutý, zabitý a bude prebodnutý pre hriechy iných... Ako sa s týmto poznaním Ježiš vyrovnával? Čo robil, aby ho to nezvalcovalo, aby neušiel (možnosti aj vtedy na to boli, svet je veľký), aby nerezignoval, aby sa nevzbúril?

Rovnako sa s tým museli vyrovnávať aj Ježišovi učeníci. Videli v ňom vodcu, víťaza, vnímali jeho moc... a zrazu im Ježiš hovorí, že to všetko sa z ľudského pohľadu skončí katastrofou. Hej, spomenul akési zmŕtvychvstanie, ale kto si vtedy vedel čo len predstaviť takú možnosť?
A s niečím podobným sa musíme vyrovnávať aj my. Na jednej strane máme výhodu poznania Ježišovho života, učenia Cirkvi o utrpení, ale stále, keď sa objaví kríž – najmä ak príde nečakane a náhle –, potrebujeme aj my robiť rozhodnutie o jeho prijatí či odmietnutí. Jeho náročnosť sa zvyšuje Ježišovými slovami, že pri ňom ide o život (Lk 9, 24).

Možno nečakané odpovede na všetky tieto otázky nám dáva žalm, ktorý dnes Cirkev vkladá do liturgie: „Bože, ... už od úsvitu sa viniem k tebe" (Ž 63, 2a). Zdanlivo akoby s ostatnými textami dnešnej bohoslužby slova nesúvisel. No myslím si, že keď Ježiš ako človek začal objavovať svoje poslanie Mesiáša a Vykupiteľa, robil presne to, čo tento žalm hovorí – vinul sa k Bohu. Ako človek spočiatku možno všetko nechápal, zlý ho pokúšal na odmietnutie či vzburu (pokúšanie na púšti môže byť len akási evanjeliová vzorka všetkých pokušení), ale Ježiš vedel, čo treba – vinúť sa k Bohu. Nielen od úsvitu ako ranného svitania, ale od okamihu, keď sa začal zápas. Vo dne, v noci. A práve toto vytrvalé vinutie sa k Bohu, túžba byť s ním, ktorá bola väčšia ako túžba vyprahnutej zeme po vode, práve toto úsilie Ježišovi umožnilo víťazne zavŕšiť dielo našej záchrany.

Museli si tým prejsť aj apoštoli. Videli Ježiša, ako sa vinie k Bohu, a usilovali sa napodobňovať ho. Aj Boh si ich privinul a vylial na nich svojho Ducha. Cirkev našich dní je výsledkom ich viery, že Božia milosť je lepšia než život, ich velebenia, ich chvály Boha jasavými perami. Dúfam, že Cirkev zajtrajška bude postavená tiež na nás, ktorí prahneme po Bohu, dušou i telom...

Aj naše prijatie kríža nech je postavené na dnešnom žalme. Hneď od úsvitu, keď sa objaví čo len zárodok utrpenia. Nedám ani milimeter prázdnemu uvažovaniu, špekulovaniu, ale hneď sa priviniem k Bohu, aby som mal život, aby som ho nestratil márnym a prázdnym zmýšľaním (ako mám k tomu blízko a ako s tým celé roky bojujem...).

A vieš, čo je na tom skvelé? Ak to urobíš, Boh sa ťa ujme svojou pravicou (Ž 63, 9). Treba niečo viac?

Priviň sa k Ježišovi – Bohu – na kríži. Nikdy ťa ne(o)pustí.

Zdroj: www.dcza.sk/sk/dokumenty/ostatne/zamyslenia/necakane-suvislosti-12-nedela-v-cezrocnom-obdobi